Prológ – Prebudenie tieňov
Šepot vetra sa niesol cez staré kamenné chodby, v ktorých ozvena krokov dávno utíchla. Steny boli pokryté starými runami, ktoré sa len zriedka prebudili k životu pod dotykom mesačného svetla. Uprostred veľkej sály, kde kamenné stĺpy stáli ako mlčanliví strážcovia zabudnutého času, ležal starý zvitok. Jeho pergamen bol krehký a popraskaný, no sila, ktorá sa v ňom skrývala, bola stále živá.
"Slová majú moc," šeptal tieň, ktorý sa k zvitku pomaly blížil. Jeho kroky boli tiché, no každý z nich prebúdzal starodávne symboly na stenách, ktoré začali jemne žiariť. Tieň zastal a natiahol ruku k zvitku, jeho prsty sa jemne dotkli chladného pergamenu.
"Vôľa je kľúč," zašepkal ešte raz, kým jeho hlas nezanikol v tme, ktorá ho pohltila. Stĺpy začali praskať, runy sa rozhoreli jasnejším svetlom a sála sa naplnila hlbokým dunením, akoby sa srdce samotnej zeme prebudilo.
Temnota sa pohla.